Majstrovstvá sveta 2016

Po 18 rokoch sme sa dočkali. V roku 1998 sme si dali záväzok, že ak budú ešte američania organizovať majstrovstvá sveta, tak by sme sa chceli znova zúčastniť. Rozhodovanie bolo všelijaké, ale nakoniec na poslednú chvíľu sme sa s manželkou vydali na cestu. V podstate to bola spomienková cesta na veci, ktoré sme tam vtedy videli a snažili sme sa ísť rovnakou trasou a hlavne si pozrieť aj niečo nové. Samotné majstrovstvá boli len vyvrcholením našej cesty. Trošku nás štvalo, že sme museli byť celý týždeň na jednom mieste, lebo dovtedy sme skoro každú noc spali inde. V minulých dobách majstrovstvá trvali kratšie a bolo to možno lepšie, aspoň pre nás. Samotné majstrovstvá trvajú už pomaly celý týždeň.

Pred samotnou cestou do USA sme si museli povybavovať všetky formality (ESTA, kúpa leteniek, prenájom auta...) to všetko sme stihli za dva dni. Potom už nastalo balenie a počítanie dní do odletu. Pretože sme to vybavovali necelý mesiac pred odletom nebolo čakanie až tak náročné. Z Viedne sme odleteli v doobedňajších hodinách cez Londýn až do Los Angeles. Kde sme pristáli večer o 7 ich času. Po vybavení všetkých formalít na letisku, sme si vybrali z požičovne Jeep, ktorý mal nabehaných cca 300 míl a začali sme hľadať ubytovanie, čo nám trošku trvalo. Je to poučenie, že prvú noc si treba rezervovať z domu a nie až v príletovej destinácii. Na druhý deň ráno naša cesta viedla na Hollywood bulvár, kde boli povinné foto pred čínskym divadlo a pod. Pretože sme vedeli, že celý deň nás čaká prehliadka Univesal Studios, tak sme sa výdatne naraňajkovali vo fastfoode Johny Rockets. Kto si chce dať skutočný originál hamburger , tak môžem len doporučiť. V štúdiách sme potom strávili celý deň a na večer sme už odchádzali z LA. 

Druhý deň sme si prešli národný park Joshua Tree a trmácali sa celý deň cez púšte až do mestečka Williams, ktoré sa nachádza v blízkosti Grand Canyonu. Tento nádherný prírodný útvar dokáže vždy nadchnúť každého návštevníka. Ubytovanie bolo znova vo Wiliamse, odkiaľ sme sa vybrali na prekrásnu scenériu Monument Valley. Bola dlhá cesta, ale stálo to za to. Prišli sme tam spolu so zapadajúcim slnkoma a stolové hory boli ešte krajšie. Autom sme prechádzali cez celý park a ja som si spomenul, že okrem iných filmov tu bol točený aj ten najobľúbenejší "Mackenovo zlato". Tú štrbinku, kadiaľ sa tam ide sme však nenašli. :).  Zo sprievdcu sme zsitili že trochu ďalej sa nachádza jedná zaujímavosť tou je Four Corner. Je to bod, kde sa stretajú 4 štáty USA. To sme si nemohli nechať ujsť.  Na mieste som si spravil foto, kde každú končatinu mám v inom štáte. Ľavú ruku mám v Arizone, pravú ruku v Utahu, ľavú nohu v Novom Mexicu a pravú nohu v Colorade. Neviem či takýto bod, ešte niekde na svete existuje. Cestou späť sme si pozreli ešte západnú časť Grand Canyonu a to zo slávnej vyhliadky Skywalk. 

Najlákavejšou zástavkou pre hráčov je vždy mesto hriechu Las Vegas, ktoré sa rozprestiera v Nevadskej púšti. Tu sme sa zdržali dva dni, lebo sme si potrebovali aj oddýchnuť. Celý čas sme si mysleli, že Vegas je hlavne strip a pamätali sme si že Luxor bolo posledné casíno a potom bola púšť. Za 18 rokoch sa však Vegas zmenilo na nepoznanie a Luxor sa nachádza v centre mesta. Automaty nehrávame, ale príležitosť zahrať si poker sme si nenechali ujsť.  Z Las Vegas, sme ako jedny z mála odchádzali zo ziskom. Pred sebou sme mali nekonečnú cestu až do Carson City, ale cesta viedla cez Death Valley. Nikto by povedal nezaujímavá krajina, ale to čo príroda vytvorila bola nádhera. Prišli sme s inej strany a tak sme sa museli vrátiť lebo sme neodbočili k najnižšie položenému bodu, Batwater 85,5m pod hladinou mora. Prehliadka nám trvala o hodinu dlhšie, a to sme ešte netušili, že na ubytovanie sa dostaneme až v noci a to na predmestí Carson City. 

Prechádzali sme legendárnou Route 66 a stretali sme veľa motorkárov. Legendárna Route 66 viedla z Chicaga až do Los Angeles. Obľúbená bola hlavne v čase hippies a cestu popísal i Jack Kerouac vo svojom románe OnThe Road. Hneď ráno po raňajkách sme išli do mestečka, kde sa zastavil čas - Virginia City, ktorá leží pri mestečkách Golden City a Silver City. Tu v časoch dávno minulých sa hľadalo zlato, a mestečko si zachovalo svoju tvár do dnešných dní.  Odtiaľto bolo už iba na skok najmenšie, najväčšie mesto na svete - Reno. Je to v podstate menšia kópia Las Vegas a žije sa tu predovšetkým z kasín. Cesta do Rena viedla cez Lake Tahoe. V Rene sme navštívili vietnamskú reštauráciu, kde sme si objednali jedlo, na ktoré nás upozornila obsluha, že je vlastne pre štyroch vraj to nezjeme. Asi sme ho sklamali, lebo škatuľky na zabalenie zostali prázdne. Na izbe sme si len trochu oddýchli a hurá na poker. Zahrali sme po sebe tri turnaje, a na dvoch sme boli ziskový. Celkovo sa nám Reno zaplatilo pobyt, stravu a ostalo aj vreckové. Cesta z Rena už viedla do Placerville, kde sa konali tohoročné majstrovstvá sveta. Ubytovanie sme mali zabezpečené na celý týždeň, tak sme spravili registráciu, trochu sa potúlali po areáli. Večer sme sa ozvali druhej slovenskej výprave, ktorá ani len netušila, že sme ubytovaný v Placerville. Volali sme im najmä preto, že sme potrebovali jedného do trojčlenného teamu. Vypomáhal nám nakoniec sám prezident SAZ Frankie.

Na druhý deň nás pri tréningu na nových panviciach, zastihli ostatní slovenskí zlatokopi. Večer už bol sprievod a prezident WGA Arturo Ramela oficiálne otvoril Majstrovstvá sveta v ryžovaní zlata 2016. Pretože sme už na cestách boli dlho a začalo sa hromadiť špinavé prádlo, tak sme sa v zmysle amerického spôsobu života rozhodli využiť verejnej práčovne. Všetko je štvrťdolár. Tak sme si v automate priamo v práčovni museli rozmeniť bankovky. Najprv sme si z automatu vybrali jednorazovú dávku pracieho prášku, ten sme nasypali do pračky vložili prádlo a nahádzali tam štvrťáky. Odišli sme preč a po hodinke, aj keď pranie trvalo len 15 minút. (bolo toho málo) sme to preložili do sušičky a za ďalších 25c nám to vysušilo. Podľa môjho názoru veľmi dobré riešenie, nemusíte si kupovať pračku, starať sa o jej servis a pod.

Na druhý deň začali súťaže. Materiál bol štrk s veľkým podielom ťažkého čierneho šlichu, ktorý mal tendenciu ťahať zlatinky preč. Prvé heaty boli dvojkolové a postupovalo sa s najlepším časom. To zachránilo, nakoľko v druhom kole som stratil zlatinky. Ak by sa časy spočítavali tak som turista. Potom som až do finále nestratil už žiadnu, a ako jediný som reprezentoval Slovensko v kategórii profimužov. Bosorke sa nedarilo a tentokrát sa postup do finále nekonal. Na nástenke viseli rôzne štatistiky a jedna z nich hovorila, že v rokoch 2010 až 2015 bola Bosorka na majstrovstvách v troch finále, kde mala 111 zlatiniek a celkovo našla 105. Ušlo jej len 6 zlatiniek a jej úspešnosť je 94.59% čo ju radí na 20. miesto na svete. A v tabuľke bola ako jediná žena zo Slovenska. No na týchto majstrovstvách si štatistiku pokazila, aj keď pred 18 rokmi tu obsadila bronzovú priečku. Zo Slovenska nikto nakoniec medailu nezískal a nepodarilo sa to ani národnému teamu. Takže po dvoch rokoch medailí odchádzame domov naprázdno.

Pretože to bolo na nás už na jednom mieste pridlho, tak hneď po odsúťažení sme odchádzali preč. Ubytovanie sme mali rezervované neďaleko San Francisca odkiaľ sme odlietali smer Chicago, Londýn a Viedeň, kde nás už čakal dcéra. Na Slovensko sme dorazili v stredu, Bosorkin kufor prišiel vo štvrtok a môj v piatok. Bosorka mala kufor zničený, ale letecká spoločnosť zabezpečila ako náhradu nový kufor. Cesta bola úspešná asi aj preto, že sme cestovali len dvaja a ponorková nemoc u nás nehrozila. Bola to vlastne taká svadobná cesta po 29 rokoch manželstva, ktorú sme si užili vo veľkom štýle.

Fotogalériu si môžete pozrieť: Fotogaléria MS 2016 

Finálové výsledky mužov, žien, veteránov a národných teamoch si môžete pozrieť:  WM2016result  ос