Cestovanie po Californii, Nevade a Arizone spojené s účasťou na majstrovstvách sveta v ryžovani zlata v Colome, California, USA.
13.september až 5. október 1998
Kalifornia nie je len miesto na mape, ale tiež životný pocit. Dobrodružné dejiny tejto zeme nevzrušovali len samotných Kaliforňanov, ale i ostatných obyvateľov našej planéty. Na počiatku Kalifornského mýtu bolo „Zlato“, o ktorom boli Američania presvedčení, že je to dar, ktorý Boh zoslal výhradne im.
Presne pred 150 rokmi zazrel James Marshall náhodné záblesky zlata v American River. Ten náhodný objav pri dovtedy málo známej rieke pomohol zmeniť Ameriku a znova definovať americký sen, reformovať životný štýl.
Kalifornia zaujíma územie pretiahnutého tvaru v smere od severu k juhu v dĺžke 1 255 km a pretína tak desať rovnobežiek (od 32° severnej šírky až po 42° severnej šírky). Členité pobrežie, dlhé viac ako 2034 kilometrov je na mnohých miestach omývané studeným morským prúdom nazývaným California Current. Vychýrené pláže zo zlatožltým pieskom, tyrkysovou vodou a temne modrým nebom nájdeme až v južnej časti Kalifornie. V Kalifornii leží najnižší, ale i niekoľko
najvyšších bodov Spojených štátov. Najnižšie a najvyššie body sa v tejto krajine nachádzajú neďaleko od seba. Údolie smrti, Death Valley, v hĺbke 86 pod hladinou mora sa nachádza sotva 145 kilometrov od vrcholu Mount Whitney vysokého 4 418 m nad morom. I kalifornské podnebie sa zrejme zrodilo za priaznivej
konštelácie hviezd. Daždivé zimy, suché letá a umelé zavlažovanie premenili Kaliforniu i po vyťažení všetkých väčších nálezísk zlata a striebra na raj, tentokrát poľnohospodársky. Slnečné podnebie lákalo stále vo väčšej miere i moderných priekopníkov všetkého druhu vrátane filmových producentov a výrobcov lietadiel.
Bohaté spektrum priemyselných a poľnohospodárskych výrobkov od šalátu až po marihuanu robí z Kalifornie v súčasnej dobe najdôležitejší priemyslový a agrárny štát Ameriky. Keby sa Kalifornia osamostatnila,bola by na 6-7. mieste na svete, pokiaľ ide o hrubý národný dôchodok. A to nie je zlá bilancia
pre štát zrodený z mýtov a spriadaný z podvodov, chamtivosti a šťastia. V roku 1840 bola Kalifornia čosi, ako odľahlý zapadákov a žila tam len hŕstka prvých Američanov. Ospalý prístav San Francisco mal len zo tri stovky obyvateľov. Američania boli presvedčení, že ak bude Kalifornia patriť im, získajú americké veľrybárske flotily východnú základňu v San Franciscu a americký obchodníci budú môcť rozvinúť čulý obchod s Áziou, vnútrozemie zaplavia zástupy pionierov
a príslušníkov vrstvy californions sa dostane pôžitkov americkej kultúry. Americko-mexická vojna skončila v januári 1847 a rok neskôr muselo Mexico mierovou zmluvou postúpiť územie Alta California Spojeným štátom americkým. Alta California prešla do rúk Američanov celkom bez problémov. Predanie prebehlo medzi mexickými úradmi, americkými úradníkmi a vplyvnými príslušníkmi californios. V roku 1850 bola Kalifornia prijatá ako 31. spolkový štát Únie.
Veľká zlatá horúčka prepukla na vodnej píle, ktorú postavil John Sutter so svojím spoločníkom Jamesom W. Marshallom na rieke American River. Toto miesto nazývali Indiáni Culloma, „krásne údolie“, dnešná Coloma. 24. Januára 1848 James Marshal našiel v odtokovom žľabe píly, žltotrblietajúce sa kúsky kovu.
I keď sa Sutter pokúšal tento nečakaný objav utajiť, rozšírila sa táto správa, ako požiar, keď istý Sam Brannagan behal s hrsťou zlatého prachu v ruke po Montgomery Street v San Franciscu a kričal „ Zlato!, Zlato z American River!“ Všetkých zachvátila túžba po zlate. Zlatá horúčka dostala neuveriteľné obrátky a do Kalifornie sa vybrali desaťtisíce Američanov i cudzincov. „Zlatá horúčka vyburcovala celý národ.“ Z Kalifornie urobila zlatá horúčka štát s najväčším počtom obyvateľov a viedla k zavedeniu prvých poštových ciest z východného pobrežia na západné, Pony expresu, transkontinentálneho telegrafu a železnice.
Zo zápisníka
Cestu do takej veľkej krajiny nie je ľahké naplánovať, najmä ak máte k dispozícii len literatúru, mapy a len tri týždne. Pravdaže radi by sme videli čo najviac z toho čo nikde inde na svete vidieť nemôžeme. Samozrejme, že ako inde i v USA sa prakticky nedá pohnúť bez auta, tak sme si ho radšej už pred odletom zabezpečili v cestovnej kancelárii. I keď sme si ako tak naplánovali cestu do ďalekých krajov i tak nám už na začiatku naše plány nevychádzali.
Nie a nie sa dostať zo Slovenska na letisko do Viedne. Murpfyho zákony fungujú hlavne vtedy, keď to najmenej čakáte. V Bratislave sa nám pokazila Škodovka, ktorá nám ubrala asi hodinu z nášho harmonogramu, potom sme sa dostali do zápchy, ktorá bola kvôli uzatvoreniu centra Bratislavy, na colnici bola
rada asi na ďalšiu hodinu a keď sme sa konečne dostali na letisko, sme sa dozvedeli, že let mešká trištvrte hodinu. Konečne sme sa ukľudnili, odovzdali batožinu a čakali na náš Boeing 757 do Londýna. Ďalší let z Londýna do Los Angeles sme stíhali s odretými ušami. Boeing 747 do L.A. čakal iba na nás, takže sme boli stále v pokluse. Prílet do L.A. bol okolo siedmej večer v ten istý deň pričom let ponad Grónsko a Kanadu trval viac ako jedenásť hodín. Ďalšie naše nepríjemné prekvapenie bolo pri preberaní batožiny, ktorú sme sa márne snažili nájsť na bežiacom páse. Batožina zostala v Londýne. V požičovni áut sme si
prebrali náš rezervovaný Chevrolet. Ubytovali sme sa v moteli Airport na ulici Century neďaleko letiska, pretože na druhý deň večer sme si mali prevziať našu batožinu. Po výdatných raňajkách u McDonalda sme sa vybrali do Hollywoodu. Žiadne iné mesto nefascinuje obyvateľov tejto planéty toľko, ako Hollywood, duchovné i keď už dávno nie skutočné centrum filmového umenia.
Na ulici Hollywood Boulevard sa nachádza Mannes Chinese Theatre. Pred týmto divadlom sme si
mohli pozrieť otlačky prstov, stopy či podpisy známych filmových velikánov, ktorí navštevovali galapremiéry vo výstavnom paláci. Tieto stopy začal zbierať jeho vtedajší majiteľ sir Graumen v roku 1927. Nad mestečkom na vrcholku Mount Lee sme mohli vidieť 17 m vysoký nápis Hollywood, popri ktorom sme pokračovali do filmových štúdií. Štúdia Universal sú najznámejšou, najväčšou a najproduktívnejšou hollywoodskou továrňou na výrobu snov. Po zaplatení parkovného 7US$ sme sa konečne dostali do továrne na sny. Prezreli sme si vstupný areál, ktorý poznáme z mnohých amerických filmov. Odfotografovali sme sa pred hlavným logom štúdií - glóbus s nápisom Universal a po zaplatení vstupného sme vkročili do vnútra. Hneď pri vstupe nás vítali Laurel a Hardy spolu s Marilyn Monroe, ako i mnohé postavičky z Disneyho rozprávok.Ako prvú atrakciu sme absolvovali podľa známeho filmu Návrat do budúcnosti. Tu nás posadili do auta, ktoré bolo presnou maketou auta budúcnosti. Po uzatvorení dverí sme si v rýchlosti prezreli palubnú dosku auta, kde nás najviac zaujali digitálne hodiny, ktoré zobrazovali v ktorom veku sa práve nachádzame. Pripútali nás a začala krkolomná cesta časom. Presne podľa scenára filmu sme vo veľkej rýchlosti preleteli cez vežové hodiny, ktoré nás prepravili do roku 2015. Leteli sme pomedzi kozmické lode, vyhýbali sme sa streľbe z rozličných zbraní a zrazu sme sa ocitli v krátery sopky, kde nám auto začalo vynechávať a my sme padali do žeravej lávy. Našťastie motor znova naskočil a my sme preleteli dátumovou hranicou do Jurského parku. Dokázali sme sa vyhnúť všetkým možným jašterom okrem Tyranosaura, ktorý nás zožral a vzápätí vypľul lebo sme mu asi nechutili. Na záver sme preleteli krásnou mesačnou krajinou a ocitli sme sa znova v prítomnosti. Táto jazda bola natoľko sugestívna, že sa nám zdalo, že to bola skutočnosť. Niečo podobné sme v živote nezažili.
V ďalšej hale nás vítala vstupná brána Jurského parku. Tu sa začala naša cesta po rieke na člnoch celým Jurským parkom so všetkými jaštermi Spielbergovho filmu. Tieto jaštery boli natoľko skutočné. Že sme mali miestami strach, keď ich vycerené zuby chodili tesne okolo našich hláv. Keď sme zbadali roztrhnutý
plot s vysokým napätím, vedeli sme , že Tyranosaurus je práve na love. Tyranosaurus nás ohrozoval hlavne v prevádzkovej budove Jurského parku, kde okrem toho syčala para z roztrhnutého potrubia, striekala vody a vypadávalo osvetlenie. Tesne pred zožratím sme mu ušli obrovskou šmýkačkou, na ktorej sa
nám zastavoval dych. Čln pristál v malom jazierku, z ktorého voda striekala i na okolo stojacich návštevníkov. Z Jurského parku sme pokračovali do pavilónu, kde nás prostredníctvom videoprojekcie privítal najväčší režisér Steven Spieleberg, ktorý nás uviedol do svojho kultového filmu E.T. mimozemšťan. Táto atrakcia nám znova pripomenula dej filmu, keď E.T. odchádza domov. Na začiatku prehliadky sme nadiktovali svoje mená a zároveň obdržali kartičku na cestu domov – do krajiny E.T. mimozemšťana. Po krátkej prechádzke lesom kde boli vystavené originálne exponáty s filmu sme spolu s E.T. nasadli na bicykel,
ktorý nás viezol do jeho krajiny. Aj keď sme už všetci vyrástli z detských rozprávok cesta a zároveň krajina E.T. nás posunula späť do detských rokov a mi sme sa opäť boli vo vytržení nad prepracovanosťou samotnej prehliadky. Pri príchode nás E.T. každého osobne vítal menom. Aby sme sa z rozprávky vrátili do reality dnešnej doby resp. dôb minulých v ďalšej hale nám sám veľký režisér hororov Alfred Hitchcock poodhalil triky svojich neprekonateľných filmov.
Na záver prehliadky štúdií sme sa rozhodli pre scénu s filmu z amerického západu. Hneď pri vstupe každého vítal dvojník Charlieho Chaplina, ktorý svojím vystúpením bavil ľudí až do samého začiatku predstavenia. Scénka s amerického divokého západu bola spracovaná veľmi dobre. Kovboji jazdili na koňoch,
strieľali po desperátoroch, ktorých viedla žena. Ako to už v takýchto filmov chodí dobro zvíťazí nad zlom, aj keby malo celé mesto ľahnúť popolom po záverečnom výbuchu dynamitu.
Kompletná prehliadka všetkých atrakcií Universal Studios je časovo veľmi náročná a preto je vhodné venovať štúdiám celý deň. Po opustení štúdií sme prechádzali celou štvrťou Beverly Hills až k známej pláži Santa Monica, kde sa mužská časť našej výpravy okúpala. Nakoľko bol už večer, obdivovali sme
nádherný západ slnka nad Pacifikom. Po tomto krátkom relaxe sme sa vrátili znova na letisko aby sme si vyzdvihli zmeškanú batožinu, ktorá už konečne dorazila. Ako to už v živote chodí opäť nebola kompletná , chýbala jedna karimatka a čo bolo najhoršie v jednej taške bola rozbitá fľaša dobrej domácej slivovice. Za tou nám bolo viac ľúto ako za novou karimatkou.
Po ďalšej noci v motely v L.A. sme ráno vyrazili na najdlhšiu cestu nášho putovania, z „mesta anjelov“ v Kalifornii do Lake Havasu City v Arizone. Po dlhej ceste Mohavskou púšťou sme sa dostali do chránenej oblasti Joshua Tree National Monument o rozlohe 189 000 ha, ktorá leží na východ od Palm Springs.
Je to nádherná prírodná, nefalšovaná a zelená púštna oáza medzi pieskami a skalami, bezvodej púšte a horských zrázov. Veľké žulové masívy, ktoré vzrušujú predovšetkým horolezcov a porast „stromov jozue“ zaručujú tejto chránenej oblasti po celý rok veľa návštevníkov. Tento zvláštny druh púštnej flóry,
kaktusových stromov podivného tvaru, ktoré pionierom putujúcim za vidinou kalifornského zlata, pripomínali biblickú postavu Jozua.
Národný park Joshua Tree je skutočne neskutočný Pokračovali sme cestou do mestečka na brehu rieky Colorado – Lake Havasu City. Na ceste, ktorá viedla nekonečnou púšťou, sme sa zastavili v malom obchodíku na kávu a malý nákup. Vonku bolo tak horúco, že káva nám nestačila ani vychladnúť. Teplotné horúčavy sa vyšplhali na 44°C v tieni a znížili sa až o 22°°hodine, na 39°C. Ubytovali sme sa v motely Bridgeview, aby sme mohli hneď ráno začať s prehliadkou tohto zaujímavého mestečka.
Hneď ráno, pokiaľ sa ortuť teplomera nevyšplhala moc vysoko sme sa vybrali na prehliadku anglickej štvrte. Prešli sme sa po originálnom London Bridge, ktorý priviezli z Londýna a znova postavili cez rieku Colorado. Pod mostom sa rozprestieralo malé anglické mestečko s anglickou architektúrou vrátane červeného
poschodového autobusu a telefónnej búdky. Nakoľko bolo veľmi teplo rozmýšľali sme sa okúpať v rieke, ale vody smrdela a jeden sumec radšej spáchal sebevraždu, ako by mal žiť v takej vode, tak sme to radšej vzdali. Nám bolo horšie a horšie z hnedej sladkej vody, ktorú tu nazývajú kávou. Rozhodli sme sa
radšej pokračovať klimatizovaným autom smerom na Grand Canyon. Cez mestečko Williams sme prechádzali historickou Route 66. Cestou sme stretávali vlaky idúce zo Santa Fé. Boli to celé súpravy, ktoré ťahali tri lokomotívy a vagónov bolo cca 120. Podľa známych kníh od Karla Maya túto trať vymeriaval Old Shaterland.
Po dlhej ceste americkou prériou sme sa dostali do Grand Canyonu. Grand Canyon sa nachádza na území Arizony, ktorá je naň právom hrdá, pretože je označovaný za jeden z divov sveta a ako ukazujú fotografie poriadené kozmonautmi, je kaňon ľahko rozpoznateľný i z kozmického priestoru. V severnej oblasti Arizony žije farebný a svojrázny indiánsky kmeň Navachov, ktorý si rozpráva o kaňone mnoho povestí. Kmeň si tiež starostlivo udržuje svoje pradávne tradície. Územie, ktorým preteká rieka Colorado, leží v severnej časti Arizony a je hornaté. Človek musí mať veľa fantázie, aby si predstavil ako kaňon vznikal. Pred desiatkami miliónmi rokov tieklo Colorado lenivo po takmer rovnej planine. Potom mohutné zemské sily zdvihli spodné vrstvy a tok dostal spád a silu potrebnú k vyhĺbeniu kaňonu. Suché
klíma s malým množstvom zrážok spôsobilo, že geologické trhliny zostali ostré. Odtiaľ pochádza jedinečná hra najrôznejších tvarov. Podľa starej indiánskej poviedky, bola rieka Colorado pred dávnymi vekmi obrom, ktorý mal šesť bratov, presne toľko je hlavných prítokov Colorada. Bol to obor krutý a neľútostný. Keď sa rozľútostil zabíjal a ničil všetko okolo seba. Rieka Colorado zbiera vody z územia piatich štátov Únie a keď prišli silné dažde, hladina stúpla v krátkej dobe o desiatky metrov a príval ničil všetko čo mu prišlo do cesty. Také tragédie dnes už patria minulosti. V roku 1935 bola na konci Grand Canyonu postavená priehrada pomenovaná po prezidentovi Hooverovi, ktorá nasadila putá rieke predierajúcej sa neuveriteľných 1600 km skalami, hlbokými údoliami a kaňonmi. Je to ojedinelé a na svoju dobu unikátne dielo techniky a ľudského ducha. Je to jedna z najväčších priehrad na svete. Krásne výhľady dolu do kaňonu sú z tzv. Južnej rímsy, ktorá je tiež najlepšie dosažiteľná zo strednej oblasti Arizony. Do kaňonu môžete zostúpiť peši, v sedle mulíc, alebo si kaňon dokonca môžete prezrieť z helikoptéry. Pokiaľ sa rozhodnete ísť v sedle so sprievodcom, pripravte sa na to, že to nie je zrovna ten najlepší spôsob cestovania pre ľudí trpiacich závraťou. Na niekoľkých miestach je cesta veľmi úzka a zrázy súpriam desivé. My sme sa rozhodli zostúpiť dolu peši. Zostup si treba časovo vopred naplánovať, aby sme sa stihli vrátiť do západu slnka. Pôvodne sme chceli dolu prespať v campe, ktorý sa rezervuje pred zostupom, ale camp bol beznádejne plný. So sebou sme si zobrali gallon vody na osobu a vyrazili sme. Po cca 2 hodinách sme sa dostali do Indian‘s garden‘s. Tam sme si trochu oddýchli a osviežili sa. Jedna časť našej skupiny pokračovala až priamo k rieke Colorado a druhá sa pomaly pripravovala na ťažký výstup hore. Výstup nám trval cca 4 hodiny, čo bolo pre nás za vysokých teplôt veľmi náročné, ale zvládli sme to. Prekonali sme výškový rozdiel 1200m. Zbytok dňa sme oddychovali v kempe. Ráno sme vstali celý dolámaný, ale vidina hazardu, ktorú sme mali na pláne večer nás neuveriteľnou silou hnala dopredu. Na pláne bola totiž prechádzka nočným Las Vegas. Po nekonečnej ceste prériou sme sa dostali na priehradu Hoover Dam, ktorá delí Arizonu s Nevadou. Las Vegas leží v najjužnejšom cípe Nevady. V roku 1931 boli legalizované hazardné hry a kasína začali rásť ako huby po daždi. Las Vegas sa stalo prístaviskom bohatých a slávnych ľudí. Ubytovali sme sa v moteli a o deviatej večer sme začali nočnú prehliadku Las Vegas, plné kasín a hotelov. Bola to nádherná pastva pre oči, všetko bolo vysvietené. Cestou sme sa zastavili pri Tresure Island, kde práve začala priamo na ulici nádherná pirátska scéna, súboj dvoch plachetníc plný stre ľby a ohňa. Obdivovali sme húsenkovú dráhu, ktorá bola na streche jedného kasína. Konečne sme sa dostali do kasína Luxor, kde sme opláchli pár dolárov. Dlho očakávaný Jackpot však nepadol nikomu z nás. Cestou späť sme prechádzali najznámejšie kasína ako napr. Excalibur, New York, Sahara a Stratosféra. Unavený a ľahší o pár dolárov sme sa vrátili o tretej hodine rannej do motela. Ráno sme opäť naložili batožinu do nášho klimatizovaného auta a vybrali
sa do Death Valley. Údolie smrti leží čiastočne na teritóriu Nevady, ale jeho najväčšia časť je v Kalifornii. V údolí smrti sa vynára na denné svetlo prapodivná sila zeme. Z geologického hľadiska sa nejedná o údolie, ale skôr o roklinu, priekopu. Údolie vzniklo pôsobením riek. Tu sa však časť zemskej kôry na svojom najslabšom mieste prelomila. V mieste zlomu vzniklo veľké jazero. Neskôr sa voda vyparila a zostal len Borax a predovšetkým fantastická krajina. Najnižšie miesto USA – 86 metrov pod hladinou mora sa nachádza práve tu – Badwater a je tiež jedným z najteplejších miest na svete. Dostali sme sa na miesto, ktorému sa hovorí Paleta maliarov. Je to obdivuhodný svet, ktorý naozaj pripomína umazanú maliarsku paletu. Akoby sem niekedy dávno pravekí obri vyliali farby, ktoré zostali po výzdobe maľovanej púšte. Bolo už 6 hodín večer a bol najvyšší čas sa niekde ubytovať. Snažili sme sa o o vo Furnece Creek, ale bolo už všetko obsadené. Nezostávalo nám nič iné iba sa ubytovať v Campe. Zažila som tu najhoršiu noc svojho života, akoby vystrihnutú z hororu. Bolo veľmi horúco, stany nebolo možné ukotviť do zeme, fučal silný vietor, neďaleko bolo počuť zavýjanie kojotov a predstava, že sú štrkáče a škorpióny ma jednoducho desili, takže som celú noc nezažmúrila ani oko. Ale na druhej strane sa to vyrovnalo nádhernou hviezdnou oblohou, ktorá bola tak vysvietená, ako nočný Las Vegas.
Hneď ráno sme sa vybrali ďalej a dostali sme sa cez Zabriskie point na vyhliadku, ktorá sa nazýva Dante‘s View. Z hrebeňa pohoria Black Mountains sa z Dantovej vyhliadky otvára nezabudnuteľný rozhľad na všetky strany, na podivný a hrozný svet. Toto pohorie je veľmi nestále a premenlivé vplyvom mora.
V diaľke sme mohli vidieť večným snehom pokrytý Mount Whitney, najvyššie veľhory štyridsiatich ôsmych štátov Únie. Údolie bolo kedysi Mekkou prospektorov, i keď sú už dávno preč, život je tu rovnako tvrdý ako predtým. Údolie smrti bolo poslednou a často tiež neprekonateľnou prekážkou pre karavany pútnikov smerujúcich v minulom storočí, hlavne v dobe zlatej horúčky v rokoch 1848-1849, do Kalifornie. Vtedy Údolie smrti naháňalo hrôzu. Dnes v dobe terénnych automobilov a klimatizácie sa ledačo z neblahej povesti zmenilo. Jednou najväčších atrakcií v Údolí smrti je Scoty‘s Castle. Je to španielsko-maurský palác
vybudovaný na severnom okraji oblasti. Stavbu paláca zahájil chicagský milionár Albert Johnson v roku 1924 na počesť svojho priateľa zlatokopa Waltera Scotta. Zámok je symbol víťazstva nad nehostinnosťou a ukrutnosťou prírody a dokonale sa hodí k tejto krajine plnej extrémov a prekvapení. Na záver nášho putovania po Death Valley
si nechávame 3.000 rokov starú vyhasnutú sopku Ube-he-be, čo v indiánskej reči znamená Košíková hora. Vedľa seba sa nachádzajú tri krátery sopky a niekoľko lávových bômb. Nakoľko sa nám už nežiada stráviť ďalšiu bezsennú noc v Údolí smrti pokračujeme smerom k Yosemitskému parku cestou US 395 pohorím Sierra Nevada. Na ľavej strane môžeme vidieť pohorie, na ktorých je sneh, pod nimi krásne zelené údolie, ale v protiklade na pravej strane sú holé sopečné kopce a pod nimi teplomilné rastlinstvo. Prijateľný nocľah zo všetkým komfortom v štýle zlatej horúčky nachádzame v mestečku Bishop.
Srdcom Sierry Nevady je prírodná rezervácia Yosemitský národný park o rozlohe 3133 km2, s úžasnou scenériou horskej krajiny, gigantickými vodopádmi, pestrofarebnou a druhovo rozmanitou flórou a faunou. Do Yosemitského parku vedie niekoľko ciest. Nezabudnuteľná je cesta, ktorá nás dovedie
do parku z juhu a šplhá z pohoria, kde prechádza tunelom Wawona. Po svoje ľavej ruke vidíme zrázne steny jedinečného monolitu El Capitan - 7569 stôp.
Na pravej strane vidíme, akoby z najjemnejšieho bieleho hodvábu utkaný vodopád, ktorý sa veľmi trefne nazýva Bridalveil Fall, čo v preklade znamená Vodopád nevestinho závoja. Unikátny tvar Yosemitského údolia pochádza z dielne pravekého ľadovca. Z takmer kolmých stien sa vrhajú priamo do hlbín početné vodopády.
Najvyšší z nich Upper Fall padá z výšky 800 metrov a jeho hluk je podobný hrmeniu Niagary. Nevestin závoj padá do údolia celý rok. Keď jeho vodná triešť zachytí slnečné lúče objavia sa nádherné farby dúhy. V Yosemitskom národnom parku sú tri porasty kráľov stromov, obrých a prastarých sekvojí. Sú nielen obrovské, v kmeni jedného z nich bol dokonca vysekaný tunel, ktorým mohol prejsť voz s koňmi. Za tri tisícky rokov ich síce poničila nejedna búrka, koruny im rozčesol nejeden boží posol, ale zelenajúce sa ratolesti ukazujú že stále žijú. Je to fantastické, keď si človek uvedomí, že tu tieto sekvoje stáli ako vysoké stromy už v dobe keď bol založený Rím, ukrižovaný Kristus, kedy ... lepšie je o tom nepremýšľať. Vysoko v kalifornskej časti Sierry Nevady sa nachádza vodná plocha, ktorá okolo seba šíry obzvláštne čaro, ostrov vody vysoko sa týčiacimi horskými vrcholmi. Priezračné čisté jazero Lake Tahoe, ktoré patrí
dvom štátom – Kalifornii a Nevade je skutočný prírodný zázrak. Toto jazero o rozlohe 492 km2, dosahuje najväčšej hĺbky 506m. Čaro jazera spočíva skôr v atmosfére, ktorú vyžaruje, než v jeho veľkosti. Slnko, vietor a oblaky mu doslova každý deň dávajú úplne nový vzhľad. Pôvodnými obyvateľmi tejto oblasti boli
indiáni kmeňa Washoe a Pajutovia, ktorí bojovali o lovište rýb a lesnej zveri okolo „Veľkej vody“. Osadníci na ceste do úrodného údolia Central Valley hľadali prechod cez Sierru. Najnešťastnejší pokus zaznamenáva kronika v roku 1846. Pionieri vedení Donnerom sa dostali k Sierre až neskoro na jeseň. Severne
od jazera Tahoe ich zastihla prudká snehová búrka. Iba 40 z 87 osadníkov prečkalo zimu len vďaka tomu, že svojich mŕtvych spoločníkov skonzumovali. I napriek takýmto otrasným prípadom sa valili na západ nepretržité prúdy ľudí. Počas zlatej horúčky sa tieto prúdy ľudí premenili v záplavu, akú dovtedy Amerika
nepamätala. Tuhé zimy v oblasti okolo Tahoe dávali zlatokopom poriadne zabrať. V roku 1868 bola dokončená transkontinentálna železnica. Pre tento región to znamenalo celkom novú éru. Medzi boháčmi v San Franciscu sa skoro stalo módou vlastniť pri tomto jazere letné sídlo. Mnohé z ich rezidencií pripomínajú
skôr zámky. I napriek tomu, že sme mali naplánovaný pobyt v Lake Tahoe až na dva dni, rozhodli sme sa ho opustiť skôr, len preto, že bolo zimné sychravé počasie. Ešte pred týždňom sme sa varili v horúčavách 44°C v tieni a teraz nám teplomer ukazoval 3°C a snežilo. Presunuli sme sa do ďalšieho mestečka hazardu – Reno. Toto mestečko leží v severnej časti Nevady a je vzdialené ½ hodiny jazdou autom po ceste Interstate 80 smerom od jazera Lake Tahoe. Základné kamene
Rena boli založené pri stavbe transkontinentálnej železnice Union Pacific Railroad. Začiatkom 20. Storočia tu vystavali hotely a kasína svetovej úrovne. Reno nie je také honosné ako Las Vegas je vybudované v štýle country & western. Reno má prívlastok „Najväčšie, najmenšie mesto na svete“, ako nám oznamovali
nápisy cez hlavné ulice. Vrcholným zážitkom pri návšteve Rena bola rozhodne návšteva William F. Harrah Fundation National Automobile Museum. Je tu vystavených cez 200 automobilov, zo súkromnej zbierky nedávno zosnulého magnáta. Okrem iného je tu Mercury z roku 1949, ktoré riadil James Dean vo
filme „Lebo nevedia, čo robia“ a auto Thomas Flyer z roku 1907, ktoré v roku 1908 vyhralo automobilový závod na trati Paríž – New York. Pre nás bolo najväčším zážitkom biely Lincoln, kde bol zavraždený John F. Kennedy. Múzeum pozostávalo zo štyroch výstavných pavilónov, ktoré predstavovali autá v danom
období vrátane architektúry a scenérie daného obdobia (obchody, opravovne, benzínové stanice ...). Dokonca i vonkajšia architektúra múzea pripomína svojími zaoblenými rohmi a vodorovnými chrómovými lištami automobil z päťdesiatych rokov. Štyridsať kilometrov na juh od Rena, blízko cesty Highway 341 leží Virginia City, ktoré patrilo v 19.storočí k najbohatším mestám amerického západu, preslávené pod menom „Queen of the Comstock“. Od tejto doby sa mesto príliš nezmenilo. V objekte Chollar Mine vo východnej časti mesta sa môže návštevník spustiť do šachiet jednej z miestnych ozajstných zlatých baní. Počasie nám stále neprialo a tak sme pokračovali cez typické mestečká amerického západu s priliehavými názvami ako napr. Golden City, alebo chudobnejšie Silver City. V mestečku Sutter Creek je jedna z najmalebnejších hlavných ulíc v celej oblasti Gold Country. Drevenné priečelia obchodov, nad ktorými vyčnievajú balkóny a domy s drevenými ozdobami sú starostlivo udržiavané. Veľké množstvo obchodov zo starožitnosťami a umeleckými predmetmi sem po celý rok lákajú návštevníkov. V týchto mestečkách, akoby sa zastavil čas. Mesto Placerville bolo za čias Zlatej horúčky dôležitou dopravnou križovatkou. Prechádzali tadiaľto poštové dostavníky, kolóny krytých vozov a Pony expres. Dnes tu zastavujú automobilisti cestujúci po ceste US Highway 50. Slávnu históriu tu pripomínajú časté pouličné slávnosti. Po dvojtýždňovom putovaní za zlatom sme sa konečne dostali do cieľa svojho sna, do Colomy k Sutter Mille. Mestečko Coloma ležiace 14 km severne od Placerville sa nachádza vo vnútri pamiatkovej rezervácie Marshall Gold Discovery State Park. V areáli sme si mohli pozrieť miesto, kde bolo pred 150. rokmi v januári 1848 objavené zlato, vodnú pílu Sutter‘s Mill, informačné stredisko, celú radu zaujímavých exponátov z dôb najväčšej zlatej horúčky. Tu sme strávili celý týždeň, aby sme sa mohli zúčastniť Majstrovstiev sveta v ryžovaní zlata. Program majstrovstiev sveta bol rozvrhnutý na celý týždeň. Jeden deň, v ktorom sme nesúťažili, sme využili na návštevu hlavného mesta Kalifornie – Sacramenta. Návšteva Sacramenta je cestou do roku 1848, roku Zlatej horúčky a zároveň nahliadnutím do budúcnosti Kalifornie v 21. storočí. Mesto Sacramento, ktoré leží na sútoku riek Sacramento a American River, založil v roku 1839 švajčiarsky dobrodruh Johann Augustus Sutter, začalo sa rozrastať až počas Zlatej horúčky. Ako hlavné mesto 31. štátu Únie, bolo zvolené v roku 1854. Zo svojimi reštaurovanými budovami, fasádami v štýle divokého západu a drevenou promenádou pozdĺž brehu rieky predstavuje Old Sacramento zaujímavý úvod do života zlatokopov. Je to pamiatková rezervácia. Po jej prehliadke sme sa presunuli o ulicu ďalej na triedu Capitol Mall Boulevard, kde nás upútala budova State Capitol. Táto krásna stavba vysoká 67 metrov, bola postavená v roku 1860 po vzore Washingtonského Capitolu a v jeho vzhľade čerpajúceho z antiky sa zrkadlí veľkolepá mienka Kaliforňanov o sebe samých. Miestnosti tejto budovy v elegantnom štýle 19. storočia sú zreštaurované a sprístupnené verejnosti. Po prehliadke kalifornskej politiky z vtáčej perspektívy, z galérie na 2. poschodí sme sa opäť vrátili do dejiska majstrovstiev sveta. Na druhý deň sme sa zúčastnili na sprievode účastníkov majstrovstiev sveta cez mestečko Coloma a úvodného ceremoniálu otvorenia Majstrovstiev sveta z príležitosti 150. výročia objavenia zlata. Po každodenných vyraďovacích kolách sme sa dostali spolu s manželom až do finále.
MS sa zúčastnili zlatokopi 18 štátov z celého sveta (Česká republika, Nemecko, Poľsko, Holandsko, Francúzsko, Taliansko, Švajčiarsko, Španielsko, Veľká Británia, Rakúsko, Fínsko, Švédsko, Japonsko, Austrália, Južná Afrika, Kanada, USA a Slovenská republika) a bolo cca 600 súťažiacich v oficiálnych
kategóriách. (muži a ženy profesionáli, veteráni, juniori a národné družstvá) a v neoficiálnych kategóriách (muži a ženy amatéri, deti a trojčlenné družstvá). Atmosféra samotných MS bola veľmi dobrá, mali sme možnosť aspoň týždeň sa zahrať na ozajstných zlatokopov. Vyskúšali sme si ryžovanie zlata v južnom prítoku American River na ktoré nás pozvali naši talianský kamaráti. Ozajstné ryžovanie na rieke je veľká
drina, takže radšej zostaneme len pri súťažnom ryžovaní. Obyvatelia mestečka Coloma boli veľmi milí a poskytli nám možnosť vžiť sa do rokov 1848, keď tu
vládla najväčšia zlatá horúčka v dejinách ľudstva. Chodili oblečení v dobových kostýmoch, mohli sme vidieť život ľudí, ktorí tiahli naprieč Amerikou na vozoch za kúskom šťastia, predvádzali dokonca i priamo v teréne tavbu zlata. Celý kolorit dotvárali zálesáci a greenhorni na koňoch vrátane miestnej
polície.
Po záverečnom ceremoniáli a odovzdaní cien sme sa presunuli do San Francisca, kde sme mali vrátiť auto a odlietať domov. Na prehliadku mesta nám zostalo len pol dňa, takže sme toto nádherné mestečko prezreli v pokluse a z okna auta. San Francisco leží na pahorkatom a malebnom polostrove na konci obrovského zálivu. Toto mesto na okraji severoamerického kontinentu sa často halí do hustej tichomorskej hmly. Od počiatku malo San Francisco povesť nechvalne známeho hlavného mesta Divokého západu. Dodnes v tomto meste skryto vanie duch pionierskych dôb i napriek tomu, že už dávno stojí na čele medzinárodného obchodu
a finančníctva. „Alcatraz“, táto skala (jeden z ostrovov v zálive) čnie vysoko nad vodami zálivu a pôvodne bola vybraná ako ideálne miesto na maják, aby námorníkov varoval pred nebezpečnými oblasťami ponorenými často do hmly. Tiež tu bola postavená pevnosť, ktorá nikdy nebola ohrozená žiadnym nepriateľom.
Pevnosť slúžila ako nechvalne známa štátna väznica, ktorej sa obávali i tí najtvrdší a najotrlejší zločinci. Svoje si tu odsedel i slávny Al Capone. Žalárnici tu vládli železnou rukou a akýkoľvek pokus o útek bol márny. Z finančných dôvodov bola väznica v roku 1963 zatvorená. San Francisco vyrástlo zo zlatej horúčky. Do mesta schádzali z hôr šťastlivci, ktorý zbohatli a túžili po zábave. Tí najšťastnejší narazili pri ťažbe na miesto, kde vyťažili od sto do tisíc dolárov denne. V San Franciscu prišli o výťažok ročnej driny v hazardnej hre, alebo inej zábave neraz za jedinú noc. Mimoriadne úspešný bol obchodník Sam Brannan, ktorý bol najbohatším mužom Kalifornie bez toho, aby čo len raz držal v ruke krompáč. Na záver nášho putovania odovzdávame v požičovni auto, na ktorom sme najazdili cca 4.500 km a priama autobusová linka Alamo nás priváža na medzinárodné letisko v San Franciscu. Po vybavení colných a pasových formalít prechádzame do bezcolnej zóny letiska a naposledy prezeráme obchodíky s darčekmi pre našich najbližších. V odletovej hale ešte učíme našu kamarátku, zlatokopku Cecile z Francúzska základné slovenské výrazy, aby sme aspoň čiastočne prekonali problémy s jazykovou bariérou. Posledné „Ahoj !“ a slovenská výprava zlatokopov nastupuje do Boeingu, ktorý vzápätí štartuje a odlieta do Londýna, kde nás čaká ďalší let do Schwechatu. Pri vchode nás víta kapitán lietadla, ktorý mi osobne s celou posádkou blahoželá k bronzovej medaile. Každý z nás je ponorený do svojich myšlienok, ktoré určite patria tejto krajine, krajine plnej extrémov a slobody v pravom slova zmysle. Slovenská výprava zlatokopov obstála úspešne v tvrdej konkurencii ostatných krajín združených pod Svetovou asociáciou zlatokopov, ktorá má sídlo vo fínskej Tankavaare. Odlietame z USA a navzájom sa ubezpečujeme, že sa sem určite vrátime a naše súťažné výsledky budú určite už len lepšie a lepšie. Američania tvrdia, že kalifornská zlatá horúčka vytvorila nového Američana – dynamického, ochotnéhoriskovať, podnikať, vydávať sa na ďaleké cesty. Rodil sa v romantických časoch plných dobrodružstiev, rizík a nesmiernych útrap. Vracali sa odtiaľ muži, ktorí mohli hrdo oznámiť : „Dokázal som to“. Krásny sen o zlate sa niektorým naplnil a mnohých inšpiroval. Legendárna sláva Kalifornie, zeme trblietavéhozlata, dobrodružstiev a výstredností nevybledla ani v dobách surovej reality.
Fotogalériu si môžete pozrieť Fotogaléria MS 1998
napísala: Ing. Helena Režná - Cech zlatokopov - Trenčín
